História sa opakuje - Žiži II., kocúrik s vypichnutými očkami
História sa opakuje - Žiži II., kocúrik s vypichnutými očkami
(Speciálně zařazujeme tento článek, aby bylo všem jasné, jaké krutosti jsou lidé schopni. Nejenže se staráme o toulavé a opuštěné kočky, ale existují lidé, kteří záměrně ničí kočičí populaci tím nejohavnějším způsobem. Nevím, co může vést člověka k tomu, aby se dopouštěl těchto a podobných ohavností - střílení po kočkách, sekání ocásků, vypichování očí, polévání kyselinou, a tak by se dalo pokračovat, vše případy, se kterými jsme se již také setkali. Zde se můžete podívat, jak vypadala postřelená kočička Zlatuška, která žije v útulku ve Vrbičanech http://srdcemprokocky.rajce.idnes.cz/Zlatuska/)
Ale Zpět ke kotěti jménem Žiži...
Presne pred rokom a týždňom som sa stretla s neskutočnou ľudskou krutosťou a s úžasnou silou prekonať to bez následkov. Ukázalo mi ju maličké mačiatko, mačička, ktorá prišla o obe očká, ledva ich začala používať. A teraz znova...
Ak poznáte povesť o hrade Beckov, tak potom, ako Ctibor dá nespravodlivo potrestať nešťastníka zhodením zo skaly, ten mu ešte odpovie: "Do roka a do dňa sa zase stretneme!" A nám sa stalo niečo podobné. Presne pred rokom a týždňom som sa stretla s neskutočnou ľudskou krutosťou a s úžasnou silou prekonať to bez následkov. Ukázalo mi ju maličké mačiatko, mačička, ktorá prišla o obe očká, ledva ich začala používať. A teraz znova. Mala som pocit, že je to len krutý žart, zlý sen, ale bola to opäť krutá realita.
V sobotu ráno som sa výnimočne zobudila skôr ako na obed a tak sme si povedali, že si skočíme na trh kúpiť nejakú zeleninku. Teraz v lete krásne vonia a chutí ako naozajstná a nie ako tie divné kusy bez chuti, ktoré predávajú v hypermarketoch. Zapla som si mobil a dostala som správu, že mám odkaz. Keď som počula hlas, vedela som, že mi volá Soňa. Nepočula som vlastne doteraz odkaz celý, lebo prvých pár úvodných slov mi stačilo, aby som jej okamžite zavolala späť. Odkaz znel: "Ahoj Andrejka. Viem, že máš toho veľa, ale mám tu mačiatko, ktorému niekto vypichol obe očká, ešte mu tečie krv..."
Viac som nepočula, pretože som automaticky odkaz zmazala a volala Soni späť. Keďže mi hneď nedvíhala, rovno som začala uvažovať, kde ho budem operovať, pretože takéto mačiatko potrebuje čo najrýchlejšie vybrať zvyšky očiek a umŕtviť očné nervy, aby necítilo bolesti. Do nemocnice, kde som operovala Žiži, sa mi po posledných zlých skúsenostiach s hospitalizáciou nechcelo, a tak som skúsila zavolať doktorovi Kočišovi. Vedela som, že v sobotu ordinuje len do 12:00 a nechcela som mu na poslednú chvíľu doniesť pacienta, ktorý bude vyžadovať veľa času a pomerne náročnú operáciu. A tak som mu opísala, aké mačiatko o chvíľku prevezmem a on ochotne súhlasil s operáciou. Konečne som sa dovolala kamarátke a zisťovala, či môže drobca doniesť. Keďže nemohla, šli sme preňho s Martinom.
Už z telefonátu som mala nepríjemný pocit dèjá vu, ale keď som videla mačiatko, uvedomila som si, že situácia spred roka je identická. Zranenia oboch očí boli podobné, mačiatka podobne staré a veľmi sa na seba podobali. Líšili sa len farbou, pohlavím a vekom. Tomuto kocúrikovi vypichli oči o dva týždne neskôr. A jeho rany boli ešte čerstvé. Máločo ma naozaj rozhodí, ale keď som zobrala drobčeka na ruky, celá som sa roztriasla. Zamierili sme na kliniku, kde sme sa s doktorom dohodli, že keď drobčeka zoperuje, zavolá nám a išli sme domov.
Čas operácie prešiel rýchlo ako vo filme. Jedna klapka a už volal doktor, že môžeme pre drobčeka prísť. Drobček Žiži sa pomaličky začínal preberať a doktor nám ešte vysvetlil, ako sa o neho starať. Keď prišla otázka platenia, tak som utrpela druhý šok v ten deň. Tento však bol nesmierne príjemný, naozaj pohladil. Opýtala som sa pána doktora, koľko sme dlžní. A on na to odpovedal: "Koľko uznáte za vhodné." Dala som mu istú sumu peňazí, ktorá bola nižšia, ako pred rokom za Žiži, ale to preto, aby som ho neurazila a sumu som si vypočítala z pomeru cien na jeho klinike a na tej druhej. A pán doktor? Vrátil mi polovičku peňazí - že vie, že pomáhame zvieratkám a on chce tiež. Toto bol jediný doktor, ktorý to za 5 rokov, čo intenzívnejšie (viac ako jednu mačičku do roka) zachraňujeme mačičky, spravil.
Žiži nebol hospitalizovaný a myslím, že toto výrazne prospieva jeho liečbe. Medzi mačičkami a Ťapkou sa správa úplne uvoľnene, nesyčí, nebojí sa. Keďže sú jeho zranenia čerstvé, ešte vykýchava krv s hlienikom, ktorý mu utieram a má tak trošku sťaženú orientáciu. Ale sluch používa úžasne. Keď počuje, že niekto chrúme granulky, aj on sa pridá. Ak niekto hrabe v záchodíku, ide tam tiež. Rovnako k miske s vodou, keď niekto pije. Syčanie alebo vrčanie mu zásadne nepatrí a Ťapka sa rozhodla adoptovať si ho.
Zatiaľ sa mu hoja rany a potom sa uvidí, čo s ním ďalej. Ale rozhodne môžem povedať, zatiaľ je to najmaznavejšie mačiatko, aké som kedy videla. A jedno z najspokojnejších. A nesie v sebe rovnaký odkaz, ako jeho predchodkyňa, Žižinka I.: "Osud bol na mňa zlý, ale ja som sa rozhodol, že na to kašlem. Som tu a žijem a milujem celý svet. Som šťastný, lebo je to moja voľba, byť šťastný." Dokážeme takto žiť aj my?
A takto vypadalo kotě Žiži v prvním případě - přesně před rokem.
Andrea Oczvirkova - autorka